Čo z toho budeme mať?

22. august 2023 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Mt 19, 27 - 29

Peter povedal Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“

Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela. A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“

Je tu učeník, ktorému Ježiš dal negatívnu prezývku, ktorou ho nikdy nebude volať. Šimon má prezývku „Peter“, čo znamená „tvrdý, tvrdohlavý.“ Ježiš takto nikdy neoslovuje Šimona, nehovorí mu Peter, ale evanjelisti, zakaždým, keď Šimon niečo robí, čo je v rozpore s Ježišom mu dajú túto prezývku. Aj to je kľúč k pochopeniu toho, čo nám evanjelista ponúka, aby nám povedal: buďte opatrní, Šimon teraz robí niečo, čo nie je v súlade s Ježišom! Naozaj, ten chvastúň hovorí vyzývavým tónom: opustili sme všetko (a to je pravda) a išli sme za tebou (a to nie je pravda).

V evanjeliách sa rozlišujú dve slovesá: nasledovať (akoluthéo) a sprevádzať. Učeníci chodia s Ježišom, sú s ním dňom i nocou, no v skutočnosti ho nenasledujú. Nasledovať je teologický výraz, ktorý znamená „prijatie osoby a posolstva“.

Učeníci prijali Ježišovu osobu, ale nie jeho posolstvo. Vieme, že Šimonovi, ktorý neprijme Ježišovo posolstvo, bude Pán vyčítať a nazve ho satanom, teda protivníkom. Peter teraz vyrukoval s chvastaním: „my sme opustili všetko“, čo je pravda, „išli sme za tebou“, nie, to nie je pravda, sprevádza Ježiša.

Každé evanjelium má svoju vlastnú teologickú líniu; v Jánovom evanjeliu je zaujímavé vidieť, že až na konci, po vzkriesení, sa Ježiš obracia na Šimoa a hovorí: „nasleduj ma“.

Až do poslednej chvíle, ba ani po jeho smrti a vzkriesení, tento učeník nenasledoval Ježiša.

„Ježiš im odpovedal: "Veru, hovorím vám: V znovuzrodení (v novom stvorení), keď Syn človeka zasadne na svoj slávny trón, aj vy, čo ste ma nasledovali (teda niet Šimona, ktorý by ho nenasledoval), zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť izraelských kmeňov“ (Mt 19, 28).

„Nové stvorenie“ je grécky výraz (palingenesía), ktorý znamená „znovuzrodenie“ a označuje posmrtný život.

Pre Ježiša spoločenstvo Kráľovstva, spoločenstvo veriacich, je spoločenstvom tých, ktorí už žijú nezničiteľným životom.

Preto Pavol vo svojich listoch hovorí: už sme v nebi. Nie sme v nebi v zmysle posmrtného života, ale posmrtný život podľa logiky evanjelií je tu.

Kto žije tak, že svoj život veľkoryso dáva k dispozícii iným, je už v definitívnom živote.

Nasledujúce vyjadrenie, opäť vo verši 28, treba chápať v židovskom kultúrnom kontexte.

Židia verili, že ako deti Abraháma nebudú podrobení súdu, ktorý bol vyhradený len pohanom. Sme deťmii Abraháma a preto žiadny súd, zasadneme na trón súdiť pohanov!

Ježiš hovorí nie! Bude intronizácia, ale budú súdené izraelské kmene.

Ježiš neuznáva privilégium ľudu, ktorý sa považoval za Boží vyvolený ľud, a v súlade s prorockou líniou ich stavia na rovnakú úroveň ako ostatné národy. V skutočnosti jeden z mýtov, ktorý Izrael vytvoril a ktorý je, žiaľ, stále živený aj dnes a všetci vidíme, aké škodlivé následky má to, že sa považujú za Bohom preferovaný národ, vyvolený ľud.

Čo Boh urobil s Izraelom, neurobil s nikým iným. Ak ale čítame prorokov, Ozeáša, Amosa, nesúhlasia s touto líniou.

Jeden prorok hovorí: "Chváliš sa, že som ťa zachránil z Egypta? Ale aj Filištínov (Filištínci boli najhorší nepriateľ Židov) som zachránil pred nadvládou, dokonca aj Kanaánčanov (horších ako diabol) som zachránil". Teda Izrael bol vždy v pokušení považovať sa za vyvolený národ, za nadradený ľud, ale už proroci hovorili nie, Boh miluje všetky národy, svoju lásku adresuje všetkým ľuďom.

Ježiš sa v tomto úryvku pripája k prorockej línii, prirovnáva Izrael k iným národom a popiera akékoľvek privilégium.

Potom pokračuje: „A každý, kto pre moje meno opustí dom alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života“ (Mt 19, 29).

Ak hociktorá z týchto dôležitých hodnôt, ktoré sú tu vymenované, bude opustená, lebo je prekážkou pri realizácii vlastnej zrelosti a plnosti, nebude stratou, ale ziskom. Určite by to nemalo byť masochistické či asketické rozhodnutie, ale ak existuje nejaký aspekt v živote, ktorý vám bráni rásť a dozrievať, Ježiš hovorí: nechajte to, nič nestratíte, ba dokonca budete mať zisk, stonásobný!

Ježiš pokračuje: „A bude dedičom večného života“ (Mt 19, 29).

Celá pasáž začína tým, že sa istý človek pýtal Ježiša, ako získať večný život, chcel vedieť, čo má urobiť, aby mal večný život. Ježiš teraz vyhlasuje, že večný život sa nezískava, ale sa dedí.

Videli sme, že kontrast v tejto epizóde, v tomto Ježišovom vyhlásení, je medzi slovesom „získať, mať“ (écho) a slovesom „zdediť“ (kleronoméo).

Kým prvé sloveso kladie dôraz na snahu človeka, druhé naopak na Otcovu dobrotu.

Toto sloveso „zdediť“ môžeme v lepšom tvare preložiť ako „dostať ako dar, byť obdarovaný“. Dedičstvo je niečo, čo sa nadobudne, keď závetca zomrie, ale keďže toto dedičstvo pochádza od Boha, určite nemožno čakať na smrť Boha, na smrť darcu.

Kedže sloveso „dediť“ tu nezávisí od presného dátumu treba ho chápať vo význame dostať ako dar.

Kategória zásluh, ktorú sme už niekoľkokrát videli v evanjeliách a ktorá je súčasťou náboženstva, je opäť penalizovaná, aby bola nahradená kategóriou nezištného daru, ktorý je súčasťou viery.

Táto epizóda je jediným prípadom v Matúšovom evanjeliu, kedy Ježiš hovorí o večnom živote, a to preto, lebo sa ho na to pýtali. Tento aspekt sa môže zdať znepokojujúci aj preto, že sme zvyknutí na určité duchovné tradície, v ktorých sa zdá, že celý predmet Ježišovho posolstva je zameraný na spásu duše, ako sa to kedysi nazývalo.

Ježiš o tom z vlastnej iniciatívy nikdy nehovorí, lebo toto nie je jeho plán. Ježiš neprišiel ukázať lepšiu cestu, spoľahlivý spôsob, ako dosiahnuť posmrtný život.

Toto je téma, ktorá Ježiša nezaujíma. Tu je jediný prípad, keď Ježiš v Matúšovom evanjeliu hovorí o večnom živote, a to preto, lebo sa ho na to pytajú, kto?

Evanjeliá predstavujú dve kategórie ľudí, ktorí sa zaujímajú o večný život:

1. bohatí

2. a veľmi nábožní ľudia.

Ľudia, ktorí istým spôsobom majú zabezpečený život na tejto zemi, istoty, ktoré im ekonomicky zabezpečuje bohatstvo a duchovne náboženské praktiky; miesto toho, aby boli pokojní a vyrovnaní, sú v zovretí úzkosti.

Prečo sa títo ľudia zaujímajú o večný život?

Lebo podľa židovskej mentality sa verilo, že kvôli zabudnutej modlitbe alebo kvôli nepraktizovaniu nejakej pobožnosti nemožno plne vlastniť večný život.

A tak tí, ktorí už majú zaručené istoty v tomto živote, majú obavy o posmrtný život. V evanjeliách tieto kategórie ľudí reprezentujú boháči a nabožní ľudia.

Večný život chápu ako budúcu odmenu, ktorú majú dosiahnuť za dobré správanie v prítomnosti.

V tých časoch sa verilo, že po pozemskom živote každý pôjde do podzemnej jaskyne, šeolu, a že na konci vekov bude vzkriesenie len pre spravodlivých a začne sa nezničiteľný život. Tento večný život bol vnímaný ako budúca odmena, ktorú získa človek za dobré správanie v pozemskom živote.

Pre Ježiša, tak ako o tom hovorí v tomto prípade, no predovšetkým v Jánovom evanjeliu, večný život nie je odmenou, ktorú získame v budúcnosti, ale kvalitou, životným stavom, ktorý skusujme už tu a teraz v prítomnosti.

Prečo Ježiš nehovorí o večnom živote?

Pretože ho zaujíma niečo iné, hovorí s nami o tom, ako môžeme dosiahnuť božský st, čo je oveľa viac. Večný život je len dôsledkom božského stavu.

Večný život nevyjadruje ani tak jeho trvanie, ako kvalitu. Večný, čiže nezničiteľný, lebo je to samotný Boží život. Ježiš nehovorí o večnom živote, lebo nás pozýva a dáva nám možnosť vstúpiť božského stavu: Boh žije nezničiteľným životom.

Teda celý príbeh začína istým človekom, ktorý sa obáva o niečo, čo Ježiš nepovažuje za dôležité. Ježiš prišiel hovoriť o Božom kráľovstve, nie o posmrtnom živote.