Dva drakobijecké roky

28. apríl 2017 / Ivo

Vytlačiť

Pamätáte na dva články spred dvoch rokov, v ktorých sme opisovali, ako sme my – otcovia so svojimi synmi z Považskej Bystrice a Žiliny – začali pod Vršatcom svoj drakobijecký boj? Ten boj pokračoval, len my sme nepísali. Na nedávnom chlapskom víkende na Škútovkách som sa pri raňajkách ocitol pri stole, kde sa Tóno z Bratislavy pýta: „… a počuli ste o Drakobijcovi?“ S chuťou si vraj prečítal naše dva články v roku 2015 a že či pokračujeme, keď sme odvtedy o sebe nedali vedieť.

Tóno, tento článok venujem Tebe.

Z Vršatca sme sa na ďalšie stretnutia presunuli na saleziánsku chatu v Poluvsí v Rajeckej doline. Po opísaných stretnutiach v apríli a júni 2015 sme pokračovali takto: jeseň 2015 – zima – jar – jeseň 2016, a naposledy koncom januára 2017. K šiestim otcovsko-synovským párom (pozri články „Začali sme svoj boj s Drakom“ a „Pokračujeme v boji s Drakom“) pribudli ešte Ferko a Danko z Martina so svojím otcom Dušanom, a boli a sú pre nás obohatením.

Naši chalani i my sa na každé stretnutie naozaj tešíme, vždy to doteraz stálo za to. Miestom prvého stretnutia je pravidelne piatková večerná omša v Rajeckých Tepliciach. Kto nestíha, prichádza po omši rovno na chatu, ktorá stojí na okraji malofatranského lesa nad rajeckou dolinou. Výborne sa tam za jasných nocí hore počítajú hviezdy a dole sledujú svetielka ľudských obydlí… Pri ohni opekáme slaninku a voľne rekapitulujeme, čo sa v našich rodinách a srdciach udialo od posledného stretnutia. Zimné piatočné večery spestrili miesto ohňa spoločenské hry, v ktorých medzi sebou „nemilosrdne“ bojovali otcovsko-synovské páry (a dobre sa pri tom zabávali).

Celá sobota je naša. Ráno si na zahriatie zahráme nejakú akčnú hru, v ktorej dokazujeme svoju chlapskú vynaliezavosť a šikovnosť. V zime sme stavali čo najvyššie veže z paličiek či pretekali s jednou nazutou bežkou, v mesiacoch bez snehu boli na programe tiež rôzne naháňačky s vajíčkom či bez neho… Na chate je vždy dosť práce, ktorá sa nám postarala o prvú (občas aj väčšiu) polovicu dňa. Drakobijci stihli počas svojich víkendových bojov so sebou samými zakopať hromozvod okolo chaty, rozviesť kopu hliny a zarovnať ňou ihrisko, zasadiť mladé borovice pozdĺž vonkajšieho plota či spracovať v lese spílené stromy a prichystať drevo na odvoz na chatu.

Počas alebo po práci sa vždy varí guláš, ktorý zatiaľ nikdy nesklamal naše žalúdky. Futbalistom sa rodí každý normálny chalan, takže tento šport bol na programe na každom stretnutí – túto zimu bohatú na sneh sme zistili, že futbal sa dá hrať aj na bežkách – užili sme si do sýtosti. Strelné zbrane tiež patria k výbave chlapca i chlapa. Kuša, vzduchovka, luk – Tobiáš i jeho otec sú športoví lukostrelci – kolovali popoludní z ruky do ruky. Na jar nechýbali v našej výbave horské bicykle, z cyklovýletu sa tešili mladší i starší. V zime nám zase nevadil skorý príchod tmy, pozreli sme si skvelé chlapské filmy – prvú zimu klasiku Sedem statočných, a naposledy Kráľovstvo nebeské. Účasť kňaza nebýva pravidlom, o to cennejšia bola prítomnosť saleziána Peťa na poslednom jesennom stretnutí, po práci v lese sme slávili svätú omšu i spoločné agapé.

V sobotný večer prichádzava Pútnik, aby sa s chlapcami porozprával o ich bojoch. Jasné, že nie všetko sa darí, že padáme a vstávame, že naša nepokora často víťazí nad čnosťami. Ale či sme my veľkí chlapi iní, ako naši drakobijci? Chalani si po kritickom, ale láskyplnom zhodnotení svojho snaženia preberú od svojho otca ďalší dračí zub a ešte sa chvíľu voľne porozprávame či zahráme. V nedeľu ráno raňajkujeme, upratujeme, lúčime sa, aby sme sa pripojili k našim nežnejším častiam rodín a strávili s nimi nedeľu.

Ak ste na začiatku správne počítali, v januári 2017 sme mali siedme stretnutie. O pýche a pokore. V knihe Drakobijec Moja cesta nasleduje už len posledná kapitola: Je dobojované – Boj začína. Tou našou poslednou kapitolou má byť stretnutie prvý júnový víkend, kam chceme pozvať celé naše rodiny, mamy i sestry. Možno bude slávnostnejšie, a možno len také „obyčajné“. Skúsime o ňom potom niečo napísať. To neobyčajné je skryté v našich srdciach. Naši chalani majú 13-15 rokov. Skutočné životné boje práve začínajú.

Ivan