SpäťÚvod / Články / Odporúčame / Na dedinku sadol tieň (3)
Piaty bozkPius a Margareath

Na dedinku sadol tieň (3)

19. december 2015 / Štefan Moravčík ml.

Vytlačiť Vytlačiť
Na dedinku sadol tieň (3)

(pokračovanie príbehu: Na dedinku sadol tieň (2))

"Slnko! Slnko svieti!" kričala Stella na ľudí v dedinke. Ale ľudia si ju vôbec nevšímali a boli zahľadení do zeme. Odstrkovali ju, vysmievali sa jej a posielali ju kade ľahšie. "Rodičia mi uveria! Isto!" pomyslela si. A tak sa rozbehla smerom k svojmu domu spolu so žiarivým pásikom lúča, ktorý na ňu stále svietil.

"Ale Slnko tu už nevyšlo roky, srdiečko. Nezdalo sa ti to len?" odvetila jej mamka po tom, ako dievčatko oznámilo novinku so Slnkom. Dokonca ich zobrala i pred dvor, ale nič sa nestalo. Rodičia jej stále nechceli veriť. Trvalo to istý čas, pokým ocko nakoniec súhlasil, že pôjde s ňou k tomu stromu. A tak sa vybrali, všetci traja. Mamka sa však veľmi bála vstúpiť do lesa Mŕtveho plaču, a tak sa rozhodla počkať na kraji. Mamka hľadela za svojím mužom i Stellou, ako sa jej pomaly strácajú v černote.

Stella mala veselú náladu. Les totižto videla hrať mnohými farbami a vôbec jej nenaháňal strach. A tak si celú cestu pohvizdovala držiac ocka za ruku a rozprávala mu o bielom jeleňovi, o vrabcoch i o strome. No ocko počúval jedným uchom dnu a druhým von mysliac si, že sú to iba detské táraniny a svoju pozornosť zameral na les, ktorý mu naháňal strach.

Keď dorazili až k stromu, Stella videla strom rovnako plný života, ako keď od neho odchádzala. Za to ocka sa zmocnil strach. Chcel by sa vrátiť a uvedomil si, že by na tomto mieste vôbec nemali čo robiť. Ocko jej neveril. Stellu pochytil smútok. Skryla si tvár do dlaní a z očí jej začali padať jasnožiarivé kvapky sĺz. Ocko akoby prestal dýchať. Svetlo ktoré pramenilo v slzách dievčatka mu zasiahlo dušu a on na chvíľu nevedel, či je to sen a či skutočnosť. Naklonil sa k dievčatku a od úžasu priam onemel. Stella ho s plačom silno objala a v tomto momente sa ockovi otvoril zrak a celý les začal prekypovať farbami najrôznejších odtieňov. Oči dievčatka a ocka sa stretli a začali sa neskutočne smiať a radovať, skákať a behať okolo stromu. Zrazu ich prerušil mocný hlas. To strom prehovoril do srdca ocka. A on počúval. Po chvíli ho Stella chytila za ruku a nechali strom za svojimi chrbtami. Pobrali sa oznámiť túto novinku mamke i celej dedinke.

Keď Stella z diaľky spozorovala mamku, nervózne postávajúcu na okraji lesa, vytrhla sa ockovi z ruky a rozbehla sa k nej. Vyrozprávali jej všetko čo sa stalo a keď si to mamka vypočula, zosmutnela, lebo ona Slnko nevidela. Ocko sa obrátil na Stellu: "Ako vieme pomôcť mamke? Dokážeš to tak, ako so mnou?" Ale Stella odvetila: "Nemusím. Dokážeš to aj ty, ocko." Ocko chvíľu ostal v pomykove, zatvoril oči ale nakoniec povedal: "Nejde to, neviem zaplakať tak ako ty." Stella sa pousmiala a povedala: "Nemusíš plakať. Ja som plakala, aby už nik iný nemusel." Po týchto slovách ocko chvíľu porozmýšľal, obrátil sa k mamke a silno ju objal. Mamkou prebehol akoby blesk, ktorý ju prebral a cítila ako smútok a strach odchádzajú preč a v náručí ocka sa cítila milovaná a v bezpečí. A svetlo na oblohe zosilnelo.

Stella s rodičmi sa vybrala do dedinky, kde kráčali od človeka k človeku, od domu k domu aby podali správu o svetle, o novom Slnku ktoré svieti. A ľudia sa menili, jeden za druhým, niekoho bolo treba dlhšie presviedčať, niekto sa presvedčil hneď a po čase stále celá dedinka na ulici so zrakom upretým na nebo, tešili sa a sledovali, ako sa spleť čiernych mrakov trhá a Slnko sa vynára spoza toho závesu temnoty. Kvapky dažďa ustali a zem sa zatriasla takou silou, že v tom temnom a hrôzostrašnom strome na okraji lesa ostala veľká puklina cez celý kmeň. A ten strom stojí doteraz, aby pripomínal ľuďom časy, ktoré prežili.

Ako tak Stella sledovala toto nádherné divadlo, zrazu prišiel ku nej starší pán a spýtal sa: "Ale ja tomu nerozumiem." A pozrel sa na ňu spýtavým pohľadom. "Kde bolo Slnko doteraz, že sme ho nevideli?" A Stella mu odpovedala, takmer so smiechom: "Je to jednoduché. Človek pri prvej búrke prestal veriť, že to Slnko tam hore niekde je. A prestal hľadieť na nebo. Tma a noc vládne, ak človek hľadí do zeme. Slnko svieti, len pokým zrak upiera na nebo."

A tak tam ostali stáť s pohľadom upretým na nebo.

Autor: Štefan Moravčík ml.
Diskusia (0)
Zatiaľ žiadny komentár
Nový komentár
Pridať príspevok
Registrovať sa môžete TU. Prihlásiť sa môžete TU.
Podobné články

Ľaváci a ich výchova

27. september 2012 / knihy

Ľaváci a ich výchova

Zhruba každé desiate dieťa je ľavák. Narodí sa do sveta, ktorý je uspôsobený pre pravákov. Može to so sebou prinášať v prvom rade radosť, ale i...

Děti a pět jazyků lásky

27. september 2012 / knihy

Děti a pět jazyků lásky

Ako učiteľka sa pri svojej práci stretávam s rôznymi deťmi. Päť jazykov lásky pre deti mi pomohlo lepšie pochopiť, prečo sú deti, ktoré sa nevedia dočkať...

Poklady pod snehom

20. december 2014 / slovo, video, pieseň

Poklady pod snehom

Vzrušujúci Vianočný príbeh pre mladšie aj staršie deti ako aj ich rodičov. Ponúkame na každý večer až do Vianoc jednu epizóu príbehu Poklady pod...

Od bezbrannosti k partnerstvu

29. január 2013 / knihy

Od bezbrannosti k partnerstvu

V 90. rokoch vznikla iniciatíva VIA IURIS, ktorá stála pri ľuďoch ohrozených právnymi kľučkami "mocných". Aj dnes, po 20-tich rokoch stojí stále...

N