Identita synov a dcér

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

 

Boh vždy miloval svet, hoci ho svet odmieta. Otcova láska je nezištná a bezpodmienečná. Syn, ktorý to vie a to žije, svedčí o tom z kríža.

 

Tento verš nás vovádza do samého jadra Jánovho evanjelia: „A my sme poznali lásku, ktorú má Boh k nám, a uverili sme v ňu“.

 

Naozaj „Boh je láska“ (1Jn 4, 16). Len v tomto svetle môžeme správne pochopiť celé zjavenie a korigovať každú jeho interpretáciu. Prečo Otec posiela Syna?  Nemohol prísť a vziať si telo sám?

 

Dal nám Syna, lebo iba v ňom, ktorý miluje tak, ako je milovaný, vidíme svoju identitu ako synovia a dcéry Otca. Ježiš, ako syn, žil to, čo sme povolaní žiť aj my: „synovstvo/dcérstvo“ a z toho vyplývajúce bratstvo/sesterstvo. Miluje nás tou istou láskou, akú má Otec k nemu a uisťuje nás, že Otec nás miluje tak, ako on, láskou, ktorú mal ešte pred stvorením sveta.

 

Spása je viera v ukrižovaného Ježiša, vyzdvihnutého Syna človeka: on je Slovo, svetlo a život každého z nás, ktoré sa stalo telom, aby nám hovorilo o absolútnej láske Otca. V ňom je nám daná naša identita ako synov/dcér a sme tým, čím sme. Mimo neho sme to, čo nie sme, ničotou seba samých.

 

Preto prijať jeho, Syna, znamená nájsť seba samých; odmietnuť ho znamená stratiť seba samých.