SpäťÚvod / Články / Naše projekty / duchovné cvičenia / Komu som nablízku? (II.)
Prišiel Ježiš a stal si doprostred ...

Komu som nablízku? (II.)

10. júl 2022 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť Vytlačiť
Komu som nablízku? (II.)

Podobenstvo o Samaritánovi (Lk 10, 25-37)

Podobenstvom o Samaritánovi, patriacom Lukášovi, Ježiš radikálne mení dva základné náboženské pojmy, a to pojem veriaceho a pojem blížneho. V židovskom náboženstve bol veriacim ten, kto poslúchal Boha dodržiavaním jeho Zákona, a blížnym bol jedinec, ktorého bolo treba milovať, aby tak na seba človek pritiahol božské požehnanie. V novom vzťahu, ktorý Ježiš ustanovil so svojím Otcom, sa mení tak vzťah ľudí s Bohom, ako aj s blížnym.

 

Kontext

Ježiš poslal Dvanástich ohlasovať Božie kráľovstvo (Lk 9, 1), ale ich misia nedosiahla očakávaný výsledok. Boli povolaní nasledovať toho, čo „prišiel aby obsluhoval“ (Lk 22, 27), no jeho učeníci v sebe naďalej živia túžbu po prestíži a veľkosti, ktorá ich činí odolnými voči Ježišovmu posolstvu (Lk 22, 24), a teda neschopnými ho ohlasovať.

Základom ich ambícií je ich tvrdošijné lipnutie k nacionalistickej tradícii o nadradenosti Izraela nad všetkými ostatnými národmi. To spôsobuje, že hoci dal Ježiš svojim učeníkom „silu i moc nad všetkými zlými duchmi“ (Lk 9, 1), sú neschopní oslobodiť posadnutých z ich zajatia[1]. Keďže sú oni sami ovládaní démonom nadvlády a násilia, učeníci nemôžu oslobodiť tých, čo sú ním posadnutí.

A nielenže Dvanásti nedokážu vyhnať zlých duchov, ale arogantne v tom zabraňujú aj tým, čo to dokážu: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami” (Lk 9, 49).

Keďže Dvanásti zlyhali, Ježiš teraz posiela “ďalších sedemdesiatdva”. Kým číslo dvanásť zobrazuje národ Izraela, zložený z dvanástich kmeňov (Gen 49, 28), sedemdesiati dvaja, ktorí nebudú nikdy nazývaní učeníkmi, sa odvolávajú na počet pohanských národov podľa zoznamu obsiahnutého v desiatej kapitole Knihy Genezis[2].  Číslo, ktoré odpútava sedemdesiatich dvoch od Izraela a jeho ašpirácií, naznačuje univerzálne otvorenie.

Misia tak dosahuje túžené plody a

 

Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: "Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú

v tvojom mene!"  

 

Ježiš v tejto súvislosti prehlasuje:"Videl som satana padať z neba ako blesk” (Lk 10, 17-18).

Kým Dvanásti, ovládaní pocitom nadradenosti a pomsty voči iným národom, žiadali od Ježiša, aby zničil obyvateľov samaritánskej obce, ktorá ich neprijala[3], dôsledkom kázania sedemdesiatich dvoch je to, že z neba nepadá oheň, ktorý by zničil ľudí, ale diabla, “čo zvádza celý svet” (Zjv 12, 9).

Podľa vtedajšej kultúry mal diabol za úlohu zvádzať ľudí, obviňovať ich pred Bohoma udeľovať tak trest smrti[4].

Odkedy Ježiš ohlásil, že Otcova láska nie je podmienená správaním ľudí, a že jeho láska sa neustále rozlieva na všetkých, dokonca aj na “nevďačných a zlých” (Lk 6, 35), úloha diabla, obviňovateľa pred Bohom, sa stáva zbytočnou: “Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom”(Ap 12, 10).

Preto sa Ježiš raduje a jeho jasanie opisuje evanjelista takto:

 

V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: "Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo” (Lk 10, 21).

 

Akonáhle je z neba vyhnaný votrelec (diabol), konečne môže byť Otec vyhlásený za “Pána neba” a jeho panstvo uznávané “ako v nebi, tak i na zemi” (Mt 6, 10).

Táto udalosť je dôležitá, pretože jediný raz v celom evanjeliu sa tu hovorí o radostnom jasaní Ježiša, a to vďaka tomu, že konečne sa našla skupina jeho nasledovníkov, schopná oslobodzovať ľudí od falošných ideológií, ktoré ich uväzňujú a zabraňujú im vidieť pravú Otcovu tvár.

“Tieto veci”, ktoré Ježiš prehlasuje za skryté pred “múdrymi a rozumnými”, sa vzťahujú na jeho univerzálne poslanie. On neprišiel obnoviť kráľovstvo Izraela, ale založiť Božie kráľovstvo. Kým prvé kráľovstvo uprednostňovalo jeden národ a vylučovalo všetky ostatné, druhé kráľovstvo je určené pre všetkých (Sk 10, 28). Tento Boží plán zostáva ukrytý pred veľkými, ktorí si zakladajú vlatnú prestíž na privilégiách Izraela, a je zjavený vylúčeným, malým. Kto sú títo múdri a rozumní, a kto sú malí, nám evanjelista vykresľuje v podobenstve o Samaritánovi (Lk 10, 25-37).

 

Lk 10, 25 Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: "Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?”

 

Ježišovým slovám robí ozvenu napálená reakcia „znalca Zákona“, ktorý prerušuje Ježiša, kým ešte rozpráva.

Titul znalec zákona sa v evanjeliách nachádza takmer výlučne iba v Lukášovi[5] a má ten istý význam ako zákonník (Lk 5, 21), čiže ten, kto má od Boha danú právomoc vyučovať Písmo ľudu.

Biblia potvrdzuje veľkú prestíž, ktorú v židovskom svete požíva znalec Zákona. V Sirachovej knihe čítame, že zákonník „u veľmožov koná služby, ba dostavuje sa aj pred vladáraa jeho meno bude žiťz pokolenia na pokolenie” (Sir 39, 4.13). V Talmude sa dokonca tvrdí, že vyučovanie zákonníkov malo takú istú hodnotu ako Božie slovo:“Všetky slová zákonníkov sú slovami živého Boha”[6].

Ježiš nezdieľa úslužnú úctivosť ľudu voči znalcom Zákona, tvrdil o nich, že „zmarili v sebe Boží úmysel“ (Lk 7, 30), pretože odmietli pozvanie obrátiť sa, ohlasované Jánom Krstiteľom. Podľa Ježiša sú znalcovia Zákona nielen hluchí voči Božej vôli, ale ju znemožňujú dodržiavať aj ľudu:

 

Aj vám, zákonníkom, beda! Lebo zaťažujete ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť, ale sami sa tých bremien ani jediným prstom nedotknete. Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia! Tým dosvedčujete a schvaľujete činy svojich otcov, lebo oni ich zabíjali a vy im staviate pomníky… Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili (Lk 11, 46-48.52).

 

Znalec Zákona, hlavná postava úryvku, sa postavil, aby Ježiša pokúšal. Sloveso pokúšať [7] sa v Lukášovom evanjeliu objavuje iba dva krát: v odpovedi Ježiša satanovi na púšti[8] a v konaní toho znalca Zákona[9]. Prostrednícvom tejto literárnej pomôcky evanjelista identifikuje v znalcovi Zákona diabla, ktorý na púšti “keď skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel”(Lk 4, 13).

  Znalec Zákona, povolaný sprostredkovávať Božiu vôľu ľudu,  podľa evanjelistu v skutočnosti stelesňuje diabla, ktorý chce zabrániť uskutočneniu Božieho plánu pre ľudstvo. A preto to, čo zákonníci vyučujú ľudu, nie je Pánovo slovo, ale lož, ktorá má kryť ich záujmy: “Ako len hovoríte: “Múdri sme a Pánov zákon máme my!”? Nuž hej, na lož obrátil lživý grifeľ pisárov (Jer8, 8).

Znalec Zákona sa obracia na Ježiša menom „Učiteľ“, titulom, ktorý v sebe skrýva falošnosť otázky a pokrytectvo toho, čo ju kladie. Znalec Zákona sa nechce učiť od Ježiša, ale ho chce iba skúšať, aby skontroloval, či jeho učenie súhlasí s ortodoxným náboženským učením o večnom živote, téme, ktorej sa Ježiš doteraz ešte nikdy nevenoval.

 

26 Ježiš mu vravel: "Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš (Čorozumieš)?"

 

Ježiš neodpovedá na položenú otázku, ale odkazuje Zákonodarcu[10] na Zákon[11], ktorý by mal dobre poznať.

Pýta sa ho nielen na to, čo je tam napísané, ale s hlbokou iróniou aj na to, či dokáže pochopiť, čo číta: čo rozumieš?

Podľa Ježiša znalec Zákona patrí medzi múdrych a rozumných, pred ktorými Otec ukryl svoj plán. Kto patrí moci, aj keď ohlasuje Božie slovo, vyučuje posolstvo, ktoré on sám nechápe[12], pretože čítanie a poznanie Písma nie sú zárukou jeho pochopenia.

Božie slovo sa zjavuje iba tým, čo kladú dobro druhého na prvé miesto svojej existencie[13]. Táto pravda umožňuje počuť Pánov hlas[14].

 

 27 On odpovedal: "Milovaťbudeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše (celým svojím životom), zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!"

 

Znalec odpovedá citovaním dvoch úryvkov Zákona. Príkaz totálnej a absolútnej lásky voči Bohu, obsiahnutý v Knihe Deuteronómium (Dt 6, 5), a predpis, obsiahnutý v Knihe Levitikus, týkajúci sa lásky k blížnemu (Lv 19, 18).

 

28 Povedal mu: "Správne si odpovedal(Odpoveď je ortodoxná[15]). Toto rob a budeš žiť!

 

Znalec Zákona skúšal Ježiša, aby preskúmal jeho ortodoxnosť v oblasti náboženstva, ale nakoniec je skúšaný on sám.

Ježišova odpoveď je hlboko ironická: obhajovateľovi ortodoxnosti odpovedá, že jeho odpoveď je síce ortodoxná, ale nestačí len presné vyznávanie viery, treba ju aj praktizovať, aby mohol žiť (Lv 18, 5).

Znalec Zákona položil Ježišovi otázku o večnom živote, ale Ježiš vo svojej odpovedi hovorí iba o živote, opomína večný. V Lukášovom evanjeliu je Ježišovi dva krát kladená otázka týkajúca sa večného života (Lk 18, 18) a oba krát sa Ježiš vo svojej odpovedi vyhýba výrazuvečný. Tieto dve osobnosti, ktoré sa Ježiša pýtajú na večný život, patria do sféry náboženskej moci (znalec Zákona) a občianskej moci (popredný muž). Ježiš ich však vyzýva, aby sa nestarali o večný život, ale aby sa zamysleli, či môžu nazvať životom to, čo aktuálne žijú.

 

29 Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: "A kto je môj blížny?"  

 

Otázka znalca Zákona sa zužuje a chce vedieť, ktorá kategória ľudí môže byť zahrnutá do príkazu lásky k blížnemu.

V rabínskych školách prebiehala živá diskusia, ktorá mala za úlohu určiť pojem blížneho. Vychádzalo sa z najširšieho poňatia, ktoré za blížneho považovalo aj cudzinca žijúceho v Izraeli[16], až po ten najprísnejší prístup, ktorý vzťahoval pojem blížneho iba na človeka patriaceho do vlastného kmeňa či iba rodinného klanu. Skutočnosť, že znalec Zákona sa chce ospravedlniť, znamená, že aj on bol náklonný voči prísnej interpretácii.

 

30 Ježiš povedal: "Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli.

 

Ježiš prerušuje znalca Zákona, odvolávajúc sa pravdepodobne na dáku udalosť z čiernej kroniky, a začína tak podobenstvo, ktoré vykresľuje dôverne známymi obrazmi tak jemu, ako aj ostatným počúvajúcim.

Na púštnej ceste, aká viedla z Jeruzalema do Jericha[17], nemal zranený človek žiadnu nádej na prežitie, iba ak by ho veľmi rýchlo nezachránil nejaký súcitný okoloidúci. A zdá sa, že Ježiš načrtáva presne takúto prozreteľnú situáciu.

 

 31 Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho.

 

Ježiš v poslucháčovi zväčšuje očakávanie.  Prozreteľnostne (náhodou) schádza tou istou cestou aj kňaz, ktorý vidí polomŕtveho.

Dospela záchrana?

Na rozdiel od očakávania poslucháča, sa kňaz nezastavuje, ale ide ďalej.

Ježiš sa obracia na znalca Zákona, najvyššieho experta legislácie danej Mojžišom, a vyčíta mu následky slepého zachovávania Zákona. Veď správanie kňaza nie je diktované krutosťou či necitlivosťou, ale horlivou poslušnosťou Zákona.

Za Ježišových čias bolo Jericho mestom kňazov, ktorí pravidelne vystupovali do Jeruzalema, aby vysluhovali obrady počas ôsmych dní. Aby boli hodní tejto služby, kňazi podstupovali komplikované rituály a kúpele očisťovania, ktoré ich činili čistými, čiže hodnými prinášať v Chráme obetu (Lv 22, 1-9). Preto tento kňaz, ktorý schádza z Jeruzalema, je teraz v stave legálnej čistoty a musí sa vyhýbať všetkému, čo by ho mohlo učiniť nečistým.

Zákon v Knihe Levitikus predpisuje, že kňaz sa „neznečistí mŕtvolou niekoho zo svojho ľudu” (Lv 21, 1)“ani pre svojho otca, ani pre svoju matku” (Lv 21, 11) a ktokoľvek sa dotkne “mŕtvoly človeka zabitého mečom alebo inak usmrteného… bude sedem dní nečistý” (Nm 19, 16).

Kňaz, hlavná postava podobenstva, nemá žiadne pochybnosti o tom, čo má robiť, keď sa ocitá zoči voči zranenému. Zachovanie božského Zákona je pre neho dôležitejšie než utrpenie polomŕtveho. Obetuje človeka, aby zachránil Zákon.

A kňaz „ho obišiel“.

Tento výraz (v gréčtine jedno jediné slovo)[18], je náhrobným kameňom náboženstva.

Zákon, neschopný formovať ľudí spôsobilých milovať, splodil iba neužitočných uctievačov svojich prikázaní. Kňaz je emblémovým zobrazením tohto krachu. Napriek svojej horlivosti pre zachovávanie Zákona, nepozná Boha, o ktorom sa domnieval, že mu slúži[19]: Boha, ktorý žiada napomáhať utláčanému, a nie zbytočné obrady v Chráme[20].

Zachovávanie Zákona je ako jed, ktorý spôsobuje zakrpatenie prirodzených odpovedí lásky v človeku, zatvrdzuje ho a premieňa ho na obludnú bytosť, ktorá si nikdy neprizná chybu, pretože sa cíti byť na poriadku so Zákonom svojho Boha. Rovnako ako kňaz, protagonista podobenstva, ktorý koná zlo, presvedčený, že koná dobro, a vyhýba sa dobru, aby neučinil zle[21]. Myslí si, že uctieva Boha, ale zneuctieva človeka, Boží chrám (1 Kor 3, 16).

Ale podobenstvo sa nekončí a Ježiš má pre nešťastlivca pripravenú ďalšiu príležitosť:

 

32 Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. 

 

Leviti, patriaci do kmeňa Léviho, boli poverení všetkým tým, čo sa týkalo fungovania Chrámu, od obradov až po poriadkovú službu[22], a aj oni, rovnako ako kňazi, museli byť v stave obradnej čistoty.

Správanie Levitu je identické so správaním kňaza. Aj pre neho je zachovanie Zákona dôležitejšie než dobro človeka.

Ale podľa Ježiša má mať milosrdenstvo vždy prevahu nad poslušnosťou Zákona, pretože toto je vôľa samotného Boha.

“Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu”, žiadal Pán, a obžaloval kňazov zo zrady, pretože namiesto milosrdenstva konajú zlo:“Ako hrdlo zločincov je zástup kňazov, zabíjali na ceste do Sichemu, áno, zločin páchali”(Oz 6, 6.9;Mt 9, 13).

V správaní kňaza a levitu Ježiš pranieruje, že rešpektovanie Zákona zabíja človeka.

Ježišovo obvinenie je vážne: zbojníci zranili nešťastníka.

Náboženské postavy ho zabíjajú.

Keď je pred dobrom človeka uprednostňované dobro Zákona, stáva sa neužitočným a škodlivým[23].

Ježiš stavia pred znalca Zákona dilemu, či má byť Zákon zachovávaný aj vtedy, keď je príčinou utrpenia pre ľudí.

V týchto prípadoch uprednostňuje Boh zachovávanie jeho Zákona, alebo dobro človeka?

Keď existuje konflikt medzi poslušnosťou božského Zákona a dobrom človeka, pre čo sa treba rozhodnúť, čo treba obetovať?

Znalec Zákona zaiste súhlasí so správaním kňaza a levitu, ktorí poslúchli Zákon a zachovali sa čistými. Zákonodarca práve potvrdil, že láska k Bohu je dôležitejšia, než láska voči blížnemu. Láska k Bohu je totiž úplná a zahrňuje celého človeka (a celý jeho život), kým láska k blížnemu je relatívna a obmedzená (ako seba samého) (Dt 6, 4; Lv 19, 18).

Osud polomŕtveho sa už zdá byť zavŕšený, ale ešte je tu jeden okoloidúci.

 

33 No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán

 

Ježiš si pre svojich poslucháčov nemohol vybrať desivejší príklad: „Samaritán“. Práve tá najobávanejšia a najodpornejšia kategória v očiach žida[24].

Úbohému nešťastníkovi sa nemohlo prihodiť nič horšie: človek, ktorý sa k nemu približuje, je Židmi tá najnenávidenejšia bytosť.

Je všeobecne známe, že „Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú” (Jn 4, 9), a preto od tohto Samaritána všetci očakávajú, že dokončí dielo zbojníkov.

Ale Samaritán nereaguje nenávisťou, ako by to očakávali poslucháči, a ani ľahostajnosťou, ako ostatní dvaja Židia: slovo no podčiarkuje odlišnosť od správania kňaza a levitu.

Samaritán nemá namierené a ani neprichádza od Chrámu, do ktorého má okrem iného zakázaný prístup. Je na ceste, slobodný od obradných starostí, či kulturálnych obáv.

Nebojí sa styku s nečistotou, je dostatočne nečistý už sám o sebe.

 

a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto.

 

Ježiš opisuje Samaritánovo správanie tvrdením, že on ho uvidel a bolo mu ho ľúto.

Všetci traja okoloidúci majú spoločné to, že všetci traja videli zraneného, ale iba jeden z nich premieňa toto videnie na životodarné správanie (zľutovanie).

Grécky koreň slovesa mať ľútosť/zľutovať sa[25] označuje vnútorné orgány, považované za sídlo citov, a toto sloveso je vyhradené výlučne pre Boha a pre Ježiša. Dôsledkom Božieho pohľadu je vždy zľutovanie. Toto nie je cit, ale božské konanie, ktorým Pán odovzdáva, obohacuje a navracia život tam, kde nie je.

V Lukášovom evanjeliu sa slovesávidieťmať ľútosť spoločne objavujú ešte dva krát, a to vždy pri navrátení života. Evanjelista týmito slovesami ukazuje Ježišovu reakciu voči vdove z mesta Naim, keď ju videl ako niesla do hrobu svojho jediného syna, a vzkriesil ho[26], a v podobenstve o márnotratnom synovi opisuje reakciu otca, keď uvidel svojho strateného syna[27]. Aj v tomto prípade otcova ľútosť navracia život synovi, ktorý „bol mŕtvy, a ožil”(Lk 15, 32).

Ježiš pripisuje nečistému Samaritánovi tie isté činy ľútosti, vlastné Bohu, ktorý je trojnásobne svätý[28].

Človek stojaci mimo Zákona je jediný schopný milovať tak, ako miluje Boh.

Samaritán mení svoje cestovné plány. Pre neho je teraz najdôležitejšie navrátiť život polomŕtvemu, všetko ostatné má čas. Jeho rozhodnutie nie je motivované náboženstvom, ale jeho ľudskosťou. Nevidí nepriateľa, ale núdzneho. Náboženstvo ho od nešťastníka oddeľuje, ľudskosť ho s ním spája.

Detailný opis činov, ktorými sa Samaritán postaral o zraneného, je vyjadrením tohto jeho zľutovania:

 

34 Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň.

 

Samaritánove skutky sú presným opakom konania zbojníkov, kňaza a levítu.

Kňaz a levíta ho zďaleka obišli, kým on sa k zranenému priblížil. Zbojníci nešťastlivca povyzliekali, ale Samaritán ho obviazal;zbojníci ho zbili, kým Samaritán mu ošetruje rany;a nakoniec, kým násilníci, kňaz a levíta opustili polomŕtveho, Samaritán sa o neho postaral.

Poslucháči, ktorí veľmi dobre poznali opísané miesta, sa isto veľmi začudovali jednému detailu: Samaritán vyložil zraneného na svoje dobytča, čeliac tak nepohodliu ťažkej a namáhavej cesty v púšti. Samaritán sa správa ako sluha, ktorý vedie zviera so svojím pánom.

 

35 Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oň[29]a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.

 

V skutkoch Samaritána Ježiš vykresľuje lásku, ktorou Boh odovzdáva život. Úplne nezištnú a bezpodmienečnú lásku, ktorá nehľadí na zásluhy človeka, ale na jeho potreby. Samaritán na pomoc zranenému nezištne daruje svoj čas a aj svoje peniaze, bez akejkoľvek nádeje získať niečo späť.

Ježiš týmto svojím učením mení pojem veriaceho.

Podľa náboženskej tradície bol veriacim ten, kto poslúchal Boha zachovávaním jeho Zákona[30]. Pre Ježiša je pravým veriacim ten, kto sa podobá Otcovi uskutočňovaním lásky jemu podobnej[31].

Tým, že postavil za vzor veriaceho práve Samaritána, bludára a nečistého, Ježiš tvrdí, že byť veriacim nezáleží od navštevovania Chrámu či dodržiavania náboženského Zákona, ale od pozitívneho nastavenia voči ľuďom. Láska, a nie Zákon, určuje, kto je veriaci, a kto nie (Jn 4, 7).

 

36 Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?

 

V závere podobenstva chce Ježiš priviesť poslucháča k pochopeniu jeho významu (čo rozumieš?, v.26).

Znalec Zákona sa Ježiša pýtal, kto je blížny, ktorého má milovať (Lk 10, 29).

Ježiš otázku prevracia a pýta sa ho, ktorá z troch hlavných postáv podobenstva bola blížnym pre nešťastníka.

Zákonodarca chcel vedieť, kam až by mala dosiahnuť jeho láska. Ježiš mu hovorí, odkiaľ má táto láska vychádzať, pretože blížnym nie je ten, koho treba milovať, ale ten čo miluje.

Blížnym nie je ten, koho treba milovať, aby sme získali božskú odmenu, ale ten, kto miluje ako Boh sám. Preto byť blížnym nezáleží od toho, kto sa nachádza v núdzi, ale od toho, kto sa k nemu približuje (pristupuje), aby mu pomohol.

Vymenovaním skutkov vykonaných Samaritánom nám Ježiš umožňuje pochopiť, že byť blížnym pre druhého znamená dať sa mu do služby a ponúknuť mu prostriedky potrebné pre život.

Ježišova provokácia je neprijateľná.

 

37 On odpovedal: "Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo”.

 

Rabínske učenie vštepovalo nanávisť voči nepriateľom[32], a v podobenstve rozpovedanom Ježišom, je Samaritán, výnimočný nepriateľ Židov, jediný schopný milovať.

 Znalec Zákona je prinútený odpovedať, ale vo svojej odpovedi sa vystríha použiť odpudzujúce slovo „Samaritán“, a tak pohŕdavo odpovedá „Ten“.

A nielen.

Ježiš opísal konanie Samaritána slovesom „mať zľutovanie“, výrazom, ktorý označuje Božie konanie.

Znalec Zákona, ktorý nemôže prijať, že bludár koná tie isté skutky ako Boh[33], používa namiesto slovesa „mať zľutovanie“ (v.33) sloveso „preukázať milosrdenstvo“, ktorým sa označuje ľudské správanie.

 

A Ježiš mu povedal: "Choď a rob aj ty podobne!"  

 

Diskusia začala teoretickou provokáciou znalca Zákona, ktorý chcel od Ježiša vedieť, čo má robiť, aby získal večný život (v.25).

Na konci podobenstva Ježiš prepúšťa dôležitú osobnosť dvoma suchými príkazmi: choď a rob[34]. Iba prostredníctvom služby vykonávanej z lásky bude môcť znalec Zákona vyjsť z temnoty a vstúpiť do života.

Postavením Samaritána za vzor správania pozýva Ježiš znalca Zákona, aby zišiel z piedestálu prestíže a pocty a dal sa do služby bratov, rovnako ako sa stal Samaritán služobníkom zraneného človeka.

Pochopil znalec Zákona túto lekciu?

Pravdepodobne nie.

Znalec Zákona nemôže akceptovať, že dobro človeka je dôležitejšie než zachovávanie Zákona, pretože nemôže prijať princíp, ktorý by mohol podryť jeho autoritu oprávneného tlmočníka Písma.

Veď posledný krát, keď v Lukášovom evanjeliu znovu stretávame znalca Zákona, ide opäť o konflikt medzi dobrom Zákona a dobrom človeka.

Keď sa pred Ježišom ocitá chorý človek (mal vodnatieľku), obracia sa na znalcov Zákona a na farizejov otázkou: „Slobodno v sobotu uzdravovať, či nie?”(Lk 14, 2).

Ich reakciou na Ježišovu otázku je ticho (“Ale oni mlčali”).

A Ježiš vzal chorého

 

uzdravil ho a prepustil. A tamtým povedal: "Ak niekomu z vás padne do studne syn alebo vôl, nevytiahne ho hneď hoc aj v sobotu?” A nevedeli mu na to odpovedať(Lk 14, 4-6).

 

Ježiš položil znalcom Zákona dve otázky a oba krát bolo ich reakciou ticho (“ ale oni mlčali… A nevedeli mu na to odpovedať”).

Tí, čo mali ľudu ohlasovať Božie Slovo, zostávajú bez slov, keď sa na nich obracia Pán.

Znalcovia zákona sú nemí, pretože sú zanovito hluchí voči Božiemu Slovu, ako vodcovia ľudu, ktorých udával prorok Izaiáš: “Všetci sú nemí psi, nevládzu brechať… A sú to psi chamtiví, nepoznajú sýtosti. A to sú pastieri, čo nevedia chápať. Každý ide svojou cestou, každý za svojím ziskom, až do posledného” (Iz 56, 10-11).

Ježiš odhaľuje znalcov Zákona a pranieruje, že ich prísnosť v obhajovaní Zákona je iba zdanlivá. V skutočnosti sa skrývajú za Zákon, aby mohli obhajovať vlastné záujmy, a sú pripravení porušiť ho, keď sa im nehodí: “Nedal vám Mojžiš zákon? A nik z vás zákon neplní!” (Jn 7, 19).Tí, čo sa odvolávajú na Boží Zákon, nikdy nedokážu pochopiť a prijať Otcovu lásku. Konflikt medzi Ježišom a náboženskými autoritami zostáva otvorený.

 

Citované z knihy

Alberto Maggi: Podobenstvá ako kamene

vydalo ZAOSTRI NA RODINU, 2017

 


[1]Prosil som tvojich učeníkov, aby ho vyhnali, ale nemohli”(Lk 9, 40).

[2]  V gréckom preklade zvanom Septuaginta (LXX).

[3]Pane, máme povedať, aby zostúpil oheňz neba a zničil ich?” (Lk 9, 54).

[4]  Baba B., 16A; 1 Krn 21, 1; Jób 1-2; Zach 3, 1.

[5] Sedemkrát v Lukášovi (Lk 7, 30; 10, 25; 11, 45.46.52.53; 14, 3), iba raz v Matúšovi (Mt 22, 35).

[6]Ber. M. 1, 3.

[7]Gr. ekpeirazô

[8]Nebudeš pokúšať (ekpeiraseis)Pána, svojho Boha” (Lk 4, 12).

[9]“Vystúpil, aby ho pokúšal (ekpeirazôn)” (Lk 10, 25).

[10]Gr. nomikos.

[11]Gr. nomôs.

[12]Riziko prítomné aj v kresťanskom spoločenstve, ako o tom čítame v prvom liste Timotejovi: “Chcú byť učiteľmi zákona, a nerozumejú ani tomu, čo hovoria, ani tomu, čo tvrdia” (1Tim 1, 7).

[13]Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje. A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša.  Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne” (1Kor 3, 14-16).

[14]Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas(Jn 18, 37).

[15]Gr. orthôs.

[16]Lv 19,34; Dt 10,19.

[17]Z Jeruzalema, nachádzajúcom sa vo výške 818 metrov, do Jericha, 258 metrov pod hladinou mora, cesta postupne klesá a preniká do vyprahnutých a divokých roklín Judskej púšte, zvyčajného miesta prepadnutí a lúpeží.

[18]Gr. antiparêlthen.

[19]“Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska” (1 Jn 4, 8).

[20]Načo mi je množstvo vašich obiet? — povie Hospodin. Som nasýtený spaľovanými obetami baranov, tukom vykŕmeného dobytka; nemám v obľube krv býčkov, baránkov a capov…

Vaše novmesiace a sviatky z duše nenávidím, stali sa mi bremenom, zunovalo sa mi ich prinášanie. Aj keď vystriete dlane, odvrátim od vás svoj zrak; aj keď sa budete veľa modliť, nebudem počúvať, lebo vaše ruky sú plné krvi. Obmyte sa, očistite sa, odstráňte mi spred očí vaše zlé skutky; prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomáhajte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu”  (Iz 1, 11. 14-17).

[21]”Beda tým, čo zlé nazývajú dobrým a dobré zlým, čo tmu pokladajú za svetlo a svetlo za tmu, horké pokladajú za sladké a sladké za horké” (Iz 5, 20).

[22]Ale daj im (Levitom) na starosť stánok zákona a celé jeho zariadenie so všetkým príslušenstvom! Nech nosia stánok zákona a všetko jeho zariadenie a nech ho obsluhujú! A nech táboria okolo stánku”  (Nm 1, 50);„A musia v mojej svätyni slúžiť ako strážcovia pri bránach domu a ako obsluhovači domu. Oni budú zabíjať celopaly a žertvy za ľudí a budú pri nich stáť, aby ich obslúžili”(Ez 44, 11).

 

[23]No všetci, čo sú zo skutkov podľa zákona, sú pod kliatbou, veď je napísané: Prekliaty je každý, kto nevytrvá vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona, aby to konal”(Gal 3, 10; Dt 27, 26).

[24]Samaritáni sú miešanci narodení z kríženia medzi obyvateľmi Samárie a osadníkmi pochádzajúcimi z Asýrie (2 Kr 17, 24-28). Uctievali si Jahveho, Boha Izraela, ale prinášali obety aj cudzím božstvám, ktoré so sebou priniesli osadníci (2 Kr 29-34). Preto Židia považovali Samaritánov za pohanov a zakázali im prístup do Jeruzalemskej svätyne. Boli združovaní s Filištíncami, výnimočnými nepriateľmi Židov, a v Biblii sú Samaritáni označení ako „nerozumný ľud, ktorý býva v Sicheme”(Sir 50, 28) a za Ježišových čias bol výraz “Samaritán” považovaný za jednu z najhorších urážok: “Nehovoríme dobre, že si Samaritán a posadnutý zlým duchom?” (Jn 8, 48).

 

 

[25]Gr. splanchnizomai.

[26]Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto” (Lk 7, 13).

[27]Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto”(Lk 15, 20)

[28]Iz 6, 3.

[29]Evanjelista úmyselne používa dva krát sloveso starať sa (v.34), ako protiklad  konania obísť/ísť ďalej, ktoré sa v texte taktiež objavuje dvakrát, tak u kňaza (v.31), ako aj u levítu (v.32).

[30]Dnes si sa stal ľudom Pána, svojho Boha; počúvaj jeho hlas a zachovávaj prikázania a zákony, ktoré ti dnes nariaďujem!” (Dt 27, 10).

[31]Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.  Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!” (Lk 35-36).

[32]Či nemám mať v nenávisti tých, čo nenávidia teba, Pane, a s odporom sa odvracať od tých, čo povstávajú proti tebe?  Skrz-naskrz ich nenávidím, stali sa mi nepriateľmi” (Ž 139, 22);„Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa”(Mt 5, 43).

 

 

[33]Ťažkosť prijať Samaritána ako príklad správania, ktorú prežíval znalec Zákona, mali neskôr aj prví komentátori tohto podobenstva. Neprípustný príklad použitý Ježišom spôsobí, že mnohí Otcovia Cirkvi prekrútia zmysel podobenstva a dajú mu totálne alegorický význam. Platilo to aj pre Sv. Augustína, ktorý tvrdil, že „Samaritán znamená –Strážca – a preto označuje samotného Pána“ (Quaest. Evang. II, 19).

[34]Obe slovesá sú v rozkazovacej forme.

Autor: Alberto Maggi, OSM
Fotografia: domka.sk
Zdroj: studibiblici.it
Diskusia (0)
Zatiaľ žiadny komentár
Nový komentár
Pridať príspevok
Registrovať sa môžete TU. Prihlásiť sa môžete TU.
Podobné články

Čo obnoví rodinu?

18. február 2013 / duchovné cvičenia

teologie těla pro začátečníky

Ak budúcnosť ľudstva stojí na manželstve a rodine, je nutné aby aj manželstvo a rodina prešli obnovou. Táto obnova nespočíva v tvorbe akéhosi iného či...

Tri podmienky slobody

4. november 2020 / duchovné cvičenia

Tri podmienky slobody

Aby sme správne chápali evanjeliá, treba ich čítať v pôvodnom jazyku a v aktuálnom historickom kontexte ich vzniku. Málo kto z nás však na to má...

Približovali sa k nemu hriešnici

5. november 2020 / duchovné cvičenia

Približovali sa k nemu hriešnici

Včera sme počuli radikálne podmienky slobody voči Ježišovi - zbavenie sa falošnosti, rodinných pút, svojej povesti a oslobodenie sa od vlastnenia majetku a tak vziať kríž....

Bohatstvo slúži

18. september 2022 / duchovné cvičenia

Bohatstvo slúži

Ak mám bohatstvo a viem sa s ním deliť – robím si priateľov. Používam ho správne, som ten, ktorý pochopil, že život nemám pre seba ale pre druhých. Som...

N