Len to najlepšie pre naše deti

4. marec 2015 / Scott Dannemiller

Vytlačiť

Od roku 1950 sa „voľný čas“ detí stále znižuje. V jednej štúdii sa hovorí, že medzi rokmi 1981-1997 sa deťom skrátil čas hrania o 25% a o 55% sa znížil čas, počas ktorého doma s niekým hovorili. Na porovnanie možno uviesť, že čas prípravy domácich úloh stúpol o 145% a čas nákupov s rodičmi sa zvýšil o 168%.

Výskumný projekt vedený profesorom psychológie Jeanom Twengom zo San Diega sa pozrel na psychologické trendy u mládeže počas podobných periód a zaznamenal výrazný nárast úzkosti a depresie.

Naše deti sú ďaleko viac stresované, ako tomu bolo voľakedy. A to nie je jediná zmena.

Ďalšia Twengova štúdia hovorí o prekvapujúcom posune v motivácii za posledné roky v porovnaní s deťmi v 60-tych a 70-tych rokoch. Tieto deti boli motivované vnútornými ideálmi ( seba prijatím, spolupatričnosťou a priateľstvom ), pričom dnes sú skôr deti motivované vonkajšími ideálmi ( peniazmi, imidžom a popularitou ).

A my sme tí, ktorí ich často tlačíme práve týmto smerom. Ako rodičia sústredíme 100% energie na kladenie zlej otázky:

„Čo môžeme zmeškať, ak nevyužijeme výhody týchto príležitostí?“

A mali by sme s tým ihneď prestať. Prečo?

Pretože  motiváciou tejto otázky je strach. A tento strach je celý môj.

Bojím sa, že z mojich detí si budú robiť srandu, ak nebudú mať všetky tie (mnohokrát nezmyselné) veci, čo ostatné deti. Bojím sa, že sa nestanú špičkovými atlétmi napriek tomu, že sa špecializujú na šport od svojich 10 rokov. Bojím sa, že sa nedostanú na školu, kam budú chcieť, ak sa nebudú dobre učiť...

Ale všetky tieto strachy sú absolútne neopodstatnené.

Pravdou je, že problém s neustálym nakupovaním vecí nedáva vôbec žiadny zmysel. V histórii ľudstva si nikto nebol schopný kúpiť skutočného priateľa. A čo sa týka výsledkov v atletike – deti, ktoré sa špecializujú na športy nie sú vôbec lepšie ako tie, ktoré to nerobia. A v niektorých prípadoch je špecializácia dokonca na škodu.

A čo sa týka strachu z akademických výsledkov, tak toto môže byť ten najmenej opodstatnený strach zo všetkých. Nechali sme sa strhnúť mediálnou bublinou, že školy sú dnes stále viac súťaživejšie, a tak tlačíme naše deti, aby mali výhody z každej príležitosti na nové poznatky pod slnkom. Pravdou je, že za posledných 10 rokov sa priemerný počet prihlášok takmer zdvojnásobil. Zbesilo zo strachu vypisujeme prihlášky a to napriek tomu, že školy stále akceptujú v priemere 2/3 všetkých žiadostí. 

My rodičia sa potrebujeme uvoľniť a zmeniť otázky, ktoré si kladieme. Tu sú dve z nich, ktoré vám môžu pomôcť dosiahnuť určitý nadhľad a začať hľadať viac jedinečnej zábavy v našich životoch.

Otázka č.1: „Čo strácame v našom pátraní za úspechom?“

Určite ste mali rodičov a učiteľov, čo vás povzbudzovali, aby ste veci robili najlepšie ako ste vedeli a smerovali k svojmu cieľu. Ale jedno bolo iné. Žili ste vo väčšej rovnováhe. Mali ste množstvo času aj na plač kvôli roztrhnutej naťahovacej bábike, lebo ste chceli zistiť, čo je v nej, stavanie cyklistických rámp, preteky lodiek z listov na kalužiach po daždi.

Ale my sme obetovali tieto veci snahe o dosiahnutie ideálu a zmenili sme naše deti postupne na malých dospelých. Maličkí profesionáli, ktorí nemajú čas na rozvoj mozgu a duše hrou počas týždňa. Preto to zúfalo natlačili do víkendového rozvrhu vo forme štruktúrovaných športov a recitálov.

Je to smutné, ale ešte väčšou otázkou je:

Otázka č.2: „Čo je konečný cieľ?“

Povzbudzovanie detského potenciálu je dobrá vec a nie je nič zlé na rôznych mimoškolských aktivitách. Učia deti užitočné veci, zručnosti a vštepujú im dôležité hodnoty. Hodnoty ako disciplína, vytváranie dohody, nastavovanie cieľov a vytrvalosť. A poskytovať deťom tieto príležitosti je mojou rodičovskou prácou.

Ale je tu jeden veľký rozdiel

medzi chcením toho,

čo je najlepšie pre vaše deti

a chcením toho,

aby boli najlepšie.

Ak chcete to najlepšie pre svoje deti, je to o deťoch. Je to o pomoci nájdenia niečoho, pre čo sa nadchnú, čo ich bude vnútorne poháňať. Odhalia svoje silné stránky, ktoré im Boh dal, či je to v hudbe, športe, umení, učení alebo službe spoločnosti.

Ak chceme, aby boli najlepšie, je to IBA o nás – o našich očakávaniach, strachoch. Kričím na nich z tribúny, opravujem ich po hodine, nútim ich do aktivít, ktoré vysávajú z ich detstva zábavu. A v tomto celom procese ich učím, že ich hodnota je zabalená v tom, aký výkon podávajú. Učím ich, že už druhé miesto je prehra. Učím ich, že úsudok je dôležitejší ako láska a prijatie.

 A to je celé zlé a hrozné.

Pretože BYŤ NAJLEPŠÍM by NEMAL byť cieľ.

Ak sa vás spýtam na mená posledných piatich víťazov Academy Award alebo držiteľov Nobelovej ceny za medicínu, dokázali by ste si spomenúť? Bolo by to skôr hádanie, pretože len 10% z vás by to dokázalo. A toto sú príklady ľudí, ktorí dosiahli vrchol vo svojej kariére.

A my sme na nich zabudli.

Ale, čo ak by sme sa spýtali, aby ste vymenovali piatich ľudí, ktorí boli pre vás vo vašom živote najdôležitejší? Tých, ktorí vás učili, čo to znamená byť skutočný priateľom, byť dobrým a čestným človekom. Bezpochyby viem, že 100% z nás by to dokázalo v okamihu. A tento zoznam by bol naplnený ľuďmi, ktorí nikdy nemali diaľnicu, most ani školu, ktorú by po nich pomenovali. Ľudia, ktorí nikdy nemali meno vyryté na významnej trofeji.

Ale to je pointou.

Obyčajná myšlienka na ich tvár vám pookreje srdce a možno prinesie do očí slzy.

A toto, moji priatelia, je cieľ.

Byť na zozname svojich detí,

aby jedného dňa mohli byť na zozname niekoho iného zase ony.

Žiadne množstvo strachu, ani úzkosti toto za nás nedokáže. V tomto neustálom opravovaní, neustálom zhodnocovaní sveta musí byť priestor na prijatie. Priestor na prítomnosť. Priestor, kde čas nebude meraný v desatinách sekundy, ale kolami detskej farebnej hry Človeče nehnevaj sa.

A toto dokáže jedine láska.

Takže moja modlitba dnes znie, aby sme nemali nič, iba lásku na rozdávanie. Aby sme ju mohli dávať každý deň...

Bez podmienok.

Bez strachu.

Bez ľútosti.