SpäťÚvod / Články / Odporúčame / Na dedinku sadol tieň (1)
Piaty bozkPius a Margareath

Na dedinku sadol tieň (1)

15. december 2015 / Štefan Moravčík ml.

Vytlačiť Vytlačiť
Na dedinku sadol tieň (1)

(Pokračovanie príbehu: Počiatok)

Kdesi ďaleko a predsa blízko, kde už Slnko vymizlo a voda padala sťa kamené bralá, bola malá dedinka. Štyridsať rokov pršalo na túto dedinku a štyridsať rokov jej obyvatelia Slnko neuzreli. A dážď padal na hlavy ľudí a ničil každý zárodok dobra, ktoré do ich sŕdc zasial On, zvaný Jediný. Ale čo On zaseje, nevyhynie.

Na dedinku sadol tieň. Roky dažďa boli tmavé sťa noc a ľudia už stratili úsmev. Všetko, čo konali - či spánok a či dennú prácu - konali ako prázdne nádoby plné ničoho. Speváci nespievali a básnici nebásnili, a duch života bol iba tieňom, hoc nebolo svetlého dňa. 

Do tohto času tieňa vložil Jediný svetlo nádeje, ktoré v odvahe svietilo kdesi v rohu tejto tmy. A meno nádeje bolo Stella. Narodila sa v rodine chudobného, lebo v kraji bolo málo bohatých, no i bohatí nemali o nič viac, ako chudobní. A títo chudobní ešte pamätali na milosť Jediného, na kraj mlieka a medu a denne, za rána i za večernice, obracali sa s vierou k Jedinému, lebo On vypočuje volanie verného. A Stella bola požehnaním pre rodičov a ako sa neskôr ukázalo, i pre celú dedinku. Na znak vďaky ju obliekli do žltého plášťa, aby bola svetlom v tejto dobe tmy iným.

Raz ráno sa Jediný rozhodol. Stella ešte ležala v posteli, keď tu zrazu vošiel ticho oknom v podobe lúča, ktorý poletoval vo vánku. Lúč sa jemne dotkol jej líca a ona pocítila teplo. Zaraz sa prebudila a videla, ako jej izbu prežaruje silné svetlo. "Slnko! Slnko!" vbehla s krikom do kuchyne. "Mami, ocko, Slnko vyšlo, Slnko svieti!" kričala ťahajúc mamku za rukáv do izby. Rodičia nechceli veriť, karhali svoju dcéru, tvrdili že si vymýšľa, no Stella sa nedala odradiť. Keď vošli do malej útulnej izbietky, nič sa nestalo. Bola ako predtým - tmavá a jednotvárna a spozna obloka vchádzala dnu iba šerota a hlasné bubnovanie kvapiek. Po Slnku ani stopy. 

"Bolo tu, prisáham! Zobudilo ma, jasne žiarilo!" rozplakalo sa dievčatko ukazujúc prstom na stred izby. Rodičia smutne pozreli na seba mysliac si, že sa jej to isto snívalo. Dievčatko ostalo v izbietke samé a ronilo slzy.

Ten lúč svetla, belší a čistejší ako kedy videla i snívala, jej nedal pokoja. Vzala si teda svoj žltý plášť a vybrala sa von. Pri tanci šeroty a dažďa svietila ako hviezda na jasnom nebi. V tomto kraji však hviezdy nevideli už desaťročia. 

Stella sa plietla ľuďom pomedzi nohy, pretláčala sa davom ľudí - smutných a hľadiacich do zeme - ktorí iba kde-tu zastali aby si povzdychli. Stella kráčala hľadiac ľuďom do tváre a pýtala sa: "Nevideli ste Slnko? Dnes ráno tu bolo! Neviete kde je?" No ľudia iba nechápavo krútili hlavou: "Slnko? V tomto kraji? Ty si sa zbláznila, dievčatko!" Pýtala sa chudobných i bohatých, mrzákov i silákov, vojakov i ctených, no každý ju iba vysmial. Smutná a beznádejná prešla celú dedinu, až prišla na jej koniec. Tam v diaľave zazrela veľký strom s dlhými konármi, ktoré nemali páru nikde navôkol. Sadla si pod strom na skalu a vložila hlavu do dlaní. Plakala.

A dievčatko plakalo a plakalo až jej slzy zatreli prichádzajúce nebezpečenstvo. Korene stromu v podobe mnohých hadov sa začali hýbať. Prenikali na povrch a nebezpečne syčali. Jeden sa jej omotal okolo nohy, druhý jej obviazal ruku. V strachu nestihla ani kričať ani prosiť o pomoc. A hady sa vynárali a syčali, a strom sa krútil a vŕzgal. Všetko potemnelo ešte väčšmi a vzduchom sa šíril nepríjemný a tajomný hlas.

Všetko sa zdalo beznádejné, keď tu zrazu z neďalekého lesa vyšiel lúč svetla silnejší než najtmavšie noci a mocnejší, než všetky búrky sveta. Tenký lúč prežiaroval temnotu stromu, oslepil a spálil hady, ktoré sa priam rýchlosťou blesku skryly do podzemia a temný hlas v ovzduší stíchol. Stella sa po chvíľke pozviechala a vybrala sa za svetlom k okraju lesa. No čím viac sa približovala, tým lúč väčšmi slabol, až sa úplne stratil. V tom si uvedomila, pred akým lesom stojí. Bol to les, ktorý ľudia v jej kraji volali lesom mŕtveho plaču, lebo kedysi dávno tam ľudia vykonali čin, ktorý je nehodno spomínať a ktorý zatratil pokolenie človeka.No svetlo, ktoré zazrela, v nej vzbudilo túžbu a nesmiernu odvahu, ako keby objavila v sebe niečo, čo bolo dávno mŕtve a skazené chorobou tmy.

A tak vykročila vpred s vierou, že nájde svetlo, ktoré ju zachránilo.

(Pokračovanie: Na dedinku sadol tieň (2))

Autor: Štefan Moravčík ml.
Diskusia (0)
Zatiaľ žiadny komentár
Nový komentár
Pridať príspevok
Registrovať sa môžete TU. Prihlásiť sa môžete TU.
Podobné články

Počiatok

11. december 2015 / slovo, video, pieseň

Počiatok

Na počiatku bol On. On bol myšlienkou, slovom i činom. On bol, je a bude a nemôže nebyť. On je začiatok i koniec. On stvoril všetko živé i neživé, on vložil žeravú pec...

Ľaváci a ich výchova

27. september 2012 / knihy

Ľaváci a ich výchova

Zhruba každé desiate dieťa je ľavák. Narodí sa do sveta, ktorý je uspôsobený pre pravákov. Može to so sebou prinášať v prvom rade radosť, ale i...

Děti a pět jazyků lásky

27. september 2012 / knihy

Děti a pět jazyků lásky

Ako učiteľka sa pri svojej práci stretávam s rôznymi deťmi. Päť jazykov lásky pre deti mi pomohlo lepšie pochopiť, prečo sú deti, ktoré sa nevedia dočkať...

Poklady pod snehom

20. december 2014 / slovo, video, pieseň

Poklady pod snehom

Vzrušujúci Vianočný príbeh pre mladšie aj staršie deti ako aj ich rodičov. Ponúkame na každý večer až do Vianoc jednu epizóu príbehu Poklady pod...

N