Tajomstvo drsňáka Dennyho (2.časť)

24. október 2015 / Štefan Moravčík

Vytlačiť

Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im:

"Prijmite Ducha Svätého". (Jn 20, 22)

Ďalšie ráno sa Denny prebudil do nepríjemného buchotu na verande. Rozlepujúc oči, vzal dedov nôž a škrípajúc pootvoril vchodové dvere. Zazrel iba dva či tri páry malých detských nôh, ktoré sa rozutekali na všetky svetové strany. Zanechali za sebou iba vyrytý nápis na dverách "divný". S povzdychom zabuchol dvere a dal variť vodu na kávu. Nič mu nespravilo deň krajším, ako ranná čierna káva s troškou mlieka a bez cukru. A tak sa tešil pri predstave na kávu, čakajúc, čo prinesie tento upršaný deň. 

Denny sa práve umýval v drevenom lavore pod chatou, keď ho vyrušil zvuk konvice s vriacou vodou. Svižne smeroval do chaty, keď v tom na schodoch k verande zbadal sedieť chlapca. Malý černoško mohol chodiť asi do tretej triedy v ľudovke a podľa bosých nôh usúdil, že nie je práve zo zámožnej rodiny. Chlapec si podopieral ťažkú hlavu rukami, a Dennymu pripomínal starého chlapa po celodennej šichte. "To moja veranda, choď sa hrať inde", vybehol na neho prísnym tónom mysliac si, že je to jeden z tých ranných faganov. Chlapec na neho pozrel veľkými hnedými očami, vstal a zamieril do chaty. Denny ani nevie koľkokrát na neho zvolal, že je to jeho chata. Vystrelil za ním ako strela, no chlapec bez slova zamieril ku konvici, ktorá už pískala ako lokomotíva prichádzajúca do stanice. Malý chlapec zalial Dennymu kávu, najprv vriacou vodou, a potom trochou mlieka, presne tak, ako to mal Denny rád. Usmial sa. Denny prikývol: "No, aspoň kávu vieš zaliať. Tak si prisadni, spravím ti kakao." A chvíľu mlčky sedeli.

"Ako sa voláš? Dali ti predsa meno, nie? Každý má meno, dokonca aj ten, kto nemá." Hodil spýtavý pohľad na chlapca. No chlapec len mlčky sedel, chlípajúc svoje kakauko. Denny nedostal odpoveď ani po niekoľkých výzvach. Nevedel kto je ten chlapec, ako sa volá a komu ho ma vrátiť. Vari ušiel rodičom? Alebo sa stratil? Z tejto komunity určite nie je, tu každý pozná každého. "Prepáč idem do baru. Môžeš ísť so mnou", riekol dúfajúc, že chlapec nepočúvne a zmizne. Na počudovanie si chlapec umyl svoj pohár a zastal pri dverách podávajúc Denymu jeho klobúk.

"Volá sa Manno. Dúfam, že ťa veľmi neobťažoval, vie človeku obrátiť deň hore nohami, a nie len deň," riekol Čašník Dennymu, podávajúc mu chladené pivo. Denny si od úžasu rozsypal tabak po stole. "Domačky," zanadával, "ako vieš.. ach, nič nehovor. Mohol by si ho pozdraviť, zmizol po ceste sem a ani nepoďakoval." Čašník sa zasmial: "Neboj sa, ešte sa stretnete. Pamätaj, pravý poklad tu nenájdeš. Pivo ti pripíšem k účtu," a zanechal Dennyho v myšlienkach poťahovať z fajky a veru nie jeden by aj prisahal, že Čašník na neho potmehúcky žmurkol. Denny sa ani nestihol opýtať, o akom poklade to hovoril a čo má znamenať to, že toho chlapca ešte stretne. A tak ho Čašník opäť raz prinútil byť sám so svojími myšlienkami, opakujúc si dookola Manno a poklad, poklad a Manno. A tak, ako dym z fajky stúpal, tak stúpala i jeho predtucha, že príde niečo veľké.

(pokračovanie čoskoro)