Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:
Mk 7, 1-13
Potom sa k nemu zhromaždili farizeji a niektorí zákonníci, čo prišli z Jeruzalema.
Všimli si, že niektorí z jeho učeníkov jedia chlieb nečistými, to znamená neumytými, rukami. Farizeji a všetci židia dodržiavajú totiž tradície starších a nezačnú jesť, kým si až po zápästie neumyjú ruky. Po návrate z trhu nejedia, kým sa neumyjú. Je aj veľa ďalších zvykov, ktoré prijali a ktorých sa pridŕžajú: umývanie pohárov a šálok, hrncov a medených nádob a lôžok.
Preto sa ho farizeji a zákonníci spýtali: „Prečo tvoji učeníci nedodržiavajú tradície starších a jedia chlieb nečistými rukami?“
On im odpovedal: „Dobre o vás pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú, lebo ako náuku učia ľudské príkazy. Opustili ste Božie prikázanie a pridŕžate sa ľudského podania.“
A dodal: „Šikovne rušíte Božie prikázanie, aby ste zachovávali svoju tradíciu. Veď už Mojžiš povedal: Cti svojho otca a svoju matku! a Kto zlorečí otcovi alebo matke, musí zomrieť. No vy hovoríte: Ak niekto povie otcovi alebo matke: ‚Čokoľvek, čím by som ti mal pomôcť, je korban,‘ čiže obetný dar, už mu viac nedovolíte urobiť nič pre otca alebo matku.Takto tradíciou, ktorú odovzdávate ďalej, rušíte Božie slovo. A robíte veľa podobných vecí“.
Kresťania prvej a druhej generácie nevnímali Ježiša ako nábožného človeka, ale ako proroka, ktorý smelo poukazoval na nebezpečenstvá a úskalia každého náboženstva. Necharakterizovalo ho predovšetkým zbožné zachovávanie naboženských predpisov, ale vášnivé napĺňanie Božej vôle.
Marek, najstaršie a najpriamejšie evanjelium, predstavuje Ježiša v konflikte s najzbožnejšími vrstvami židovskej spoločnosti. Spomedzi jeho najradikálnejších kritík je potrebné zdôrazniť dve: škandál náboženstva bez Boha a hriech nahradenia Božej vôle „ľudskými tradíciami“ v službách iných záujmov.
V tomto náboženstve nie je dôležitý Boh, ale iný typ záujmov. Človek ctí Boha perami, ale srdce je od neho ďaleko: recituje sa povinné vyznanie viery, ale verí sa v to, čo je výhodné; vykonávajú sa obrady, avšak nie je tam poslušnosť Bohu, ale ľuďom. To môže byť náš hriech dnes. Inštinktívne lipnutie na opotrebovanom náboženstve bez sily premeniť náš život. Naďalej si ctiť Boha len svojimi perami. Vzoprieť sa obráteniu a žiť bez ohľadu na Ježišov plán: vybudovať nový svet podľa Božieho srdca.
Učitelia zákona s úctou hovoria o „tradícii starších“ a pripisujú jej božskú autoritu. Ježiš ju však kvalifikuje ako „tradíciu ľudí“. Božia vôľa sa nesmie zamieňať s tým, čo je ovocím ľudí.
Aj dnes by bolo veľkou chybou, keby Cirkev zostala väzeňkyňou ľudských tradícií našich predkov, kým nás všetko volá k hlbokému obráteniu k Ježišovi, nášmu jedinému Učiteľovi a Pánovi. Nám nejde o verné konzervovanie minulosti, ale o spôsob, ako umožniť zrod Cirkvi a kresťanských spoločenstiev schopných verne reprodukovať evanjelium a realizovať plán Božieho kráľovstva v súčasnej spoločnosti. Našou prvoradou zodpovednosťou nie je opakovať minulosť, ale umožniť prijatie Ježiša Krista v našich časoch bez toho, aby sme ho zahmievali či zatemňovali ľudskými tradíciami, nech sa nám zdajú akokoľvek úctyhodné.
Je veľa kresťanov, ktorí majú pocit, že už presne nevedia, čomu majú veriť, čo robiť a čo oslavovať. Je pochopiteľné, že mnohí hľadajú útočisko v „posilnenej ortodoxii“: bezpečený súbor doktrín, dobre definovaný kódex správania, silná náboženská organizácia. Tvárou v tvár anarchii postojov sa hľadá bezpečnosť tradície; tvárou v tvár prenikaniu toľkých noviniek, solídnosť minulosti.
Do tejto situácie vstupuje pevná intuícia. Nie je dobré vykladať kresťanskú udalosť výlučne z našej súčasnosti, preskakujúc kresťanskú tradíciu a ignorujúc skúsenosť viery, ktorá už dvadsať storočí oživuje Ježišových nasledovníkov. Kresťan, ktorý tvrdí, že znovu číta evanjelium bez toho, aby sa odvolával na tradíciu, riskuje, že svoje čítanie značne ochudobní, ignorujúc všetko bohatstvo a možnosti, ktoré evanjelium v minulých storočiach už prinieslo.
Pri uchyľovaní sa k tradícii je však potrebné vyhnúť sa vážnemu riziku. Viera nie je niečo, čo sa prenáša, ako predmet, ktorý prechádza z ruky do ruky. Viera je život, ktorý nemožno sprostredkovať inak ako v živote samotnom. A jediný spôsob, ako zažiť to isté v novom kultúrnom kontexte, je zažiť to novým spôsobom. Prenos, ktorý je len prenosom ortodoxných formúl či niektorých liturgických rubrík, vždy povedie k smrteľnému uduseniu.
V srdci pravej tradície je vždy živé hľadanie evanjelia a verné nasledovanie Ježiša.
Nuž treba, aby sme všetci úprimne dbali na Ježišovo varovanie: „Opustili ste Božie prikázanie a pridŕžate sa ľudského podania“. Ani takzvaní „progresívci“, ani takzvaní „tradicionalisti“ nemajú právo mať pocit, že jedna skupina je kresťanskejšia ako druhá.
Všetci sa musíme nechať súdiť Ježišovým slovom, ktoré nás vždy vyzýva hľadať obrátenie k Božiemu kráľovstvu a to sa začína láskou.
