Biblický komentár k evanjeliu:
Jn 6, 70
Nevyvolil som si vás azda Dvanástich? No jeden z vás je diabol.
Ježiš, ktorý „vedel, čo je v človeku“ (Jn 2, 25), nazýva Judáša Iškariotského, učeníka zradcu, diablom. Judáš je v evanjeliách predstavovaný ako oportunistický človek, ktorý koná vždy a len na základe svojho vlastného záujmu.
To, čo určuje jeho rozhodnutia a jeho konanie, je iba zisk. Dobro a zlo sú podmienené tým, čo je výhodné a čo nie. Judáš patrí do skupiny Ježišových učeníkov, ale v skutočnosti ho nenasleduje, pretože je zlodej (Jn 12, 6) a namiesto toho, aby sprostredkoval život, berie ho druhým a následne ho vezme sebe samému.
Ježiš, ktorý silou svojej životodarnej lásky očistil malomocného, považovaného za najnečistejšiu osobu (Mk 1, 40 - 42) a oslobodil posadnutého, najposadnutejšieho človeka, aký kedy existoval (Mk 5, 1 - 15), v Judášovom prípade neuspel. Sila Božej lásky môže obrátiť hriešnika, urobiť z vraha svätého, ale nič nedokáže urobiť s človekom, ktorý orientuje svoj život na svoje výhody a zisk; ten je a vždy bude imúnny a nepriateľský voči Pánovmu konaniu Pána, lebo preň nie je vhodné, aby ho prijal.
Ježiš sa nevzdáva a snaží sa do poslednej chvíle oslobodiť Judáša z tohto jeho diabolského posadnutia. Hoci Učiteľ ako prejav lásky pri Poslednej večeri umyl učeníkovi nohy, jeho gesto sa minulo účinkom. Umyl nohy každému, ale nie všetci sú čistí (Jn 13, 9) a Judáš zostáva v úplnej nečistote („vošiel do neho satan“, Jn 13, 27).
Ježiš smeruje učeníka neustálymi ponukami lásky, ale Judáš ich neprijíma. Jeho srdce zamestnáva niečo iné, nie je tu miesto pre Pána. Dáva prednosť nenávisti pred láskou, smrti pred životom, klamstvu pred pravdou a má radšej tmu ako svetlo („vyšiel von. A bola noc“, Jn 13, 30); to všetko ho pohltí, nie však ako Boží trest ale ako dôsledok vedomého a rozhodného odmietania života, ktorý mu Pán neustále ponúkal. Počas večere sa Ježiš posledný raz pokúša prejaviť Judášovi prednostnú lásku. Bolo zvykom, že hostiteľ začal stolovanie tak, že namáčal kúsok chleba do misky a podal ho najváženejšiemu hosťovi. Učeníkovi, ktorý má v úmysle ho vydať, Ježiš prejavuje ešte väčšiu lásku, ako ostatným učeníkom, „namočil skyvu, vzal ju a podal Judášovi“ (Jn 13, 26). Týmto kúskom chleba Ježiš dáva Judášovi seba ako dar, na nenávisť odpovedá láskou. Ježiša môžno opustiť, ale on nikdy nikoho neopúšťa, je pastierom, ktorý hľadá stratenú ovcu (Lk 15, 4 - 7). Teraz je Ježišov život v Judášových rukách. Záleží to od učeníka, čo s ním urobí. Ak zje sústo, prijíme jeho lásku a s ňou život, ak ho odmietne, stane sa korisťou temnôt smrti.
Medzi Ježišom, ktorý mu ponúka svoj život, a satanom, ktorý ho ničí, sa však Judáš už rozhodol a odchádza preč, aby sa po chvíli vrátil s fakľami a zbraňami na čele skupiny strážcov, ktorí zajmú Ježiša (Jn 18, 3 ). Judáš svojim rozhodnutím nezradil iba Ježiša, ale aj seba samého a definitívne opúšťa scénu evanjelia (Mk 14, 43).
Jediným evanjelistom, ktorý hovorí o Judášovom pokání, je Matúš (Mt 27, 3). Zradný učeník predal Ježiša za peniaze („Čo mi dáte, ak vám ho vydám?“, Mt 26,15), neteší sa však z tridsiatich strieborných, ktoré dostal. Judáš „ľútosťou pohnutý“ (Mt 27, 3) si uvedomuje zločin, ktorý spáchal, uznáva hriech a zradu nevinného a keď vidí, že Ježiš bol odsúdený na smrť, vracia odmenu za zradu veľkňazom. Peniaze, nástroj smrti, sa vracajú tam, odkiaľ prišli. Za peniaze Judáš zradil svojho učiteľa, veľkňazi za peniaze zradili svojho Pána. Miesto toho, aby išiel za Ježišom a získal tak odpustenie svojej zrady, Judáš šiel k veľkňazom, podnecovateľom zločinu, ale od nich môže prísť iba smrť. Náboženských vodcov nezaujímajú jeho výčitky svedomia, dosiahli to, čo vždy chceli: udržať si moc, ktorú sa Syn človeka chystal zvrhnúť. Odstránením Ježiša zostávajú veľkňazi nespochybniteľnými vlastníkmi ľudu („Poďme, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“, Mt 21, 38). Judáš hodí mince smerom k svätyni, odkiaľ pochádzajú, a ide sa obesiť. Zradca sa odsúdil sám seba. Zákon stanovuje, že v prípade krivej prísahy má byť obvinený prepustený na slobodu a obžalovaný usmrtený („budete s ním zaobchádzať tak, ako on chcel zaobchádzať so svojím bratom“, Dt 19, 19). Judáš končí rovnako ako Achitofel, jediný samovrah v Biblii, ktorý sa obesil (2 Sam 17, 1 – 23). On, dôveryhodný poradca kráľa Dávida, ho potom zradil tak, že ss postavil po boku jeho syna Absolona, ktorý chcel zaujať miesto svojho otca. A Judášove peniaze, ovocie smrti, použili veľkňazi na kúpu miesta smrti: na cintorín (Mt 27, 8). Nečisté peniaze boli použité na kúpu miesta najväčšej nečistoty.
Ďalšia, úplne odlišná verzia toho, ako skončil zradca sa nachádza v Skutkoch apoštolov. V tejto knihe Judáš neľutuje a nevracia peniaze za zradu svojho učiteľa, ale naopak, kúpi pole, kde potom zomrie smrťou vyhradenpu pre zradcov („Tento Judáš si kúpil pole za odmenu za svoj hriech, potom padol dolu hlavou, rozpukol sa napoly a vyšli z neho všetky vnútornosti“, Sk 1, 18). Pravda, ktorú chcú Matúš a Lukáš vyjadriť, hoci dvoma odlišnými príbehmi, spočíva v tom, že Judáš pred Ježišovým pozvaním, aby sa stal chudobným a tak vstúpil do kráľovstva (Mt 5, 3; Lk 6, 20), uprednostnil peniaze a stal sa služobníkom mamony, božstva, ktoré ničí tých, čo sa mu klaňajú, a ktoré „môže i dušu i telo zahubiť v pekle Hinnome“ (Mt 10, 28). Ježiš varoval, že kto žije iba pre seba, nežije, je už stratený (Mt 16, 25). Z tohto dôvodu pri oznamovaní Judášovej zrady Ježiš plakal nad ním, ako sa to deje v prípade mŕtveho človeka: „beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka! (Mt 26,24). Človeku, pre ktorého „by bolo lepšie, keby sa nebol narodil“ (Mt 26, 24), zlyhal projekt jeho života a to je tak, akoby nikdy neexistoval. Jeho život bol pominuteľnou cestou, na ktorej urobil všetko preto, aby dospel k sebazničeniu. Predal život, aby si mohol vychutnať ten svoj, ale neužil si výnosy zo zrady.
